We Love Adommy ♥

 Keď som sa prebral, nemal som ani šajnu kde som. ,,Dobre idem si ohliadnuť toto miesto,“ povedal som si sám pre seba. Chcel som pohnúť rukami, ale tie som mal zaviazané a nohami som z neznámych príčin tiež nemohol pohnúť. No vlastne mohol, len boli také čaptavé že som sa postaviť nedokázal. ,,Hm, tak asi nie.“ Aspoň z miesta som sa snažil zistiť kde som. Miestnosť bola celá biela s jedným oknom ktoré bolo aj tak zastreté žalúziami, cez ktoré prenikalo pár slnečných lúčov. Bol tu jeden stolík a nad ním zrkadlo. Na zemi bol nejaký biely prach. Cítil som sa ako v filme Saw. Som v neznámej miestnosti a bezmocný. Už len nájsť prehrávač s kazetou alebo čakať na Jigsawa ktorý sa sem prikolečkuje na malej červenej trojkolke či čo to je.  

Ležal som tam už asi pol hodinu a nič sa nedialo. Normálne som rozmýšľal že nejako dostanem von. No vtedy sa otvorili dvere. Po 2 minútach nikto neprichádzal a vážne som čakal toho malého zasrana na trojkolke. Namiesto neho sa tam zjavil niekto iný.

,,Alex?!?! Pomôž mi.“ On nič. ,,No tak, nestoj tam ako obarený!“ Stále nič. ,,Čo sa deje?!?!“ nechápal som. ,,Vieš Tommy, ako mi Adam povedal, život nie je fér.“ „Na rovinu- to ti si mi jednu tresol s tou baseballkou?“ Už som niečo začínal tušiť aj keď mi rozum moc nepracoval. ,,Áno bol som to ja. A povedal som si, keď nemôžem mať Adama... tak si aspoň teba požičiam. Veď tiež stojíš za hriech.“ ,,Dobre sme sa pobavili a teraz ma láskavo pusti, už to nie je vtipné.“ ,,No ták... zahráme si jednu hru.“ Si robíš srandu? Fakt sa cítim jak v Sawovi. Už len čakať jakú kravinu zo seba vyklopí... ,,Budeš moja hračka.“ ,,Prosím ťa, tak s týmto choď slušne povedané do riti. Ak sa chceš hrať na únoscu, spravím ti tú radosť a poviem že moc toho nespravíš lebo prídu chalani a zachránia ma. Spokojný? Tak ma už pusti.“ Metal som rukami zo snahou ich vyslobodiť no nedarilo sa mi to. Alex sa pomaly približoval ku mne a z bundy vytiahol striekačku. ,,To je čo zasa? Ty si sa totálne pomiatol?“ ,,Bude lepšie, tak si nebudeš toho moc pamätať...“ Pichol mi ihlou do ruky a v mojich žilách začala prúdiť okrem krvi aj iná neznáma látka. Alex odišiel ako by sa nič nestalo. Asi po 5 minútach som prestával snívať okolitý svet a klipkať očami. Hlavy mi padala dole a bolo mi doslova na umretie. ,,Nesmiem zatvoriť oči...“ hovoril som sám sebe. Nedalo sa to. Látka stále viac ovplyvňovala moje telo a upadol som do bezvedomia.

*Adam*

,,Ľudia, nevideli ste Tommyho?“ dosť som sa oňho strachoval, keď nenechal ani lístok s nejakou informáciou. ,,Včera na párty spomínal niečo v tom zmysle že pôjde navštíviť rodičov.“ Povedal Taylor. Vedel som o tej návšteve, ale to že pôde dneska to nie. Na párty som nebol, lebo večer sa zas ozvala bolesť hlavy. ,,A skúšali ste mu volať?“ ,,Hey asi 5 krát. Naposledy približne o dvanástej, keď chceš môžeš mu skúsiť zavolať.“ Teraz je jedna(to som spal do 1?). Len ešte tak nájsť mobil. Asi bude na stolíku. ,,Po zaznení tónu zanechajte odkaz.“ ozvalo sa z mobilu. ,,Tommy to som ja Adam prosím zavolaj naspäť.“ Ale možno má len vybitý mobil...

*Tommy*

Po zobudení som sa cítil ako sfetovaný a bol som dezorientovaný. Nevedel som koľko je 2 a 2, nie to rozoznať či som tam kde som bol alebo inde. Aj keď to nebolo jednoduché, snažil som sa spomenúť čo sa dialo. Takže pekne po poriadku. Už som zistil, že som v tej miestnosti kde som bol. Je noc, všade je ticho, teda myslím. Neviem ako vyzerám(“strašne“ dôležité, ale treba brať ohľad na mňa) . Pri mne ležalo zrkadlo. Ruky som mal už voľné, tak som sa poň natiahol. Až vtedy mi doplo že som celkom nahý a prikrýva ma len tenká deka. Bože, to čo sa tu dialo... Tiene a ceruzka rozmazaná okolo očí, na lícach čierne čiarky od špirály a sĺz(?!?!) ktoré sa ťahali až po sánku, trblietky po celej tvári. Horšie to hádam nemohlo byť. Vtedy som na rukách zbadal škrabance. Ani nie škrabance skôr rezné rany od noža. Beriem späť. Je to horšie.  Dobre takže viem kde som, že vyzerám hrozne ale k hlavnej pointe som zatiaľ neprišiel. Pamätám si, že Alex mi niečo pichol do ruky, ja som zaspal, potom totálne okno a teraz realita.

Chcel som skúsiť utiecť aj keď len “zabalený“  v deke. Chcieť som mohol, len dvere boli zamknuté. Tak smola. Chcel som to skúsiť cez okno. Keďže som bol asi na 10 poschodí, tak asi nie. Som tu uväznený ako myš v klietke, povedal som sám sebe. Ako som premýšľal či sa dá od tade vôbec dostať, rozvalil dvere Alex. ,,Nečakal si ma?“ spýtal sa. ,,Nie, čakal som krtka s lopatkou.“ prehodil som ironicky. ,,Hahaha. Zábava končí. Teda pre teba.“ Už som len ucítil ranu do chrbta paralyzátorom a ihlu v ruke. Potom nasledovalo bezvedomie. Zas...

*Adam*

„Sakra! Stále nezdvíha!“ Nervózne som sa prechádzal po byte. „Volal som mu už asi 10 krát a nič!“ hovoril som stále nervóznejšie. ,,No tak Adam kľud. Skús zavolať jeho rodičom, už tam určite musí byť.“ snažil sa ma ukľudniť Taylor „Dobre skúsim to. Máš aspoň číslo?“ ,,Pozri niekde medzi lístočkami v kuchyni, tam by malo byť.“ No to sa mu povie. Má predstavu koľko lístkov je v kuchyni? Tak som sa pustil do hľadania. Po 15 minútach som konečne vylovil to číslo. Len nech to zdvihnú, hovoril som si v duchu. ,,Pani Ratliffová? Dobrý, môžem sa spýtať, Tommy už dorazil? Aha... a skúšali ste mu volať? No okey, ďakujem za informácie.“ a zložil som. Tommy nedorazil a ani nezdvíha. Už je to vážne. „Taylor, volaj políciu, ideme hľadať Tommyho.“ „Nepreháňaš trochu?“ „Nie, toto sa  na Tommyho nepodobá. Nepoznáš ho? On by už volal z volakej telefónnej búdky. Alebo by zastavil hocikoho a od neho si zavolal. Tak rýchlo!“ súril som ho.   ,,Dobre, dobre už idem...“ ,,Ale rýchlo, nie jak slimák na diaľnici!“ Takto som spustil doma “teror“. Všetci lietali po dome, zakopávali o koberce a nevedeli čo robiť. „Ľudia, nástup!“ zavelil som. Pri vchod sa pristavili Taylor, Brooke, Monte, Isaac a prišli na pomoc aj Sasha, Terrance a dokonca Allison. Vyzerali sme ako komando pred akciou. „Tay, volal si?“ „Áno, povedali že tam máme prísť, že vraj Tommy ma v mobile nejaký čip aby sa ho dalo vystopovať.“ Na čo má Tommy v mobile čip? Hm, chlapec myslí asi na všetko...

*Tommy*

Už mám toho dosť... ležím tu prikrytý dekou, nahý, asi zdrogovaný(či sfetovaný?!), dorezaný, vyzerám jak.... a práve som zistil že ruky mi zdobia popáleniny od cigariet. Takže nie že som jeho hračka ale ešte aj popolník pre istotu, povedal som si. Hlava sa mi točila, svet bol jedna obrovská machuľa. Nerozoznal som či bol deň alebo noc. Len som hľadel do stropu a čakal, či sa ten nymfoman vráti alebo ma nechá umrieť. To čo mi pichal mi riadne začalo liezť na mozog a rozmýšľal som nad totálnymi hovadinami. Po tvári mi začali tiecť slzy, nevadilo to, aj tak ich už za posledné hodiny(dni) pretieklo dosť... Bože, Adam kde si...